Mojím základným argumentom je to, že v Číne sa nejakým vykurovaním jednoducho neobťažujú.
Keď som v prvom hoteli našla recepčnú v prešívanej vetrovke jedovato zelenej farby, aká bola v móde za mojich školských čias (rozumej dávno), s rozžeraveným žiaričom za chrbtom, pomyslela som si, že jej čosi buchlo v radiátore, chuderke...
V mojej izbe bolo chladno, ale keďže som bola na smrť unavená a vďačná za čistú posteľ, definovala som si to len ako „čerstvo" a zaľahla som.
Aj na zimu v prvej zasadačke, kde sme mali pracovné sedenie, som našla ospravedlnenie - veď sa používa možno raz za mesiac, predsa to nebudú vyhrievať! (aj keď, pre nás by mohli, veď vedeli, že prídeme...).
Ale keď sme dali celý obed (dvojhodinový) oblečení tak, ako sme prišli z vonku a nikto zo spoločnosti sa netváril nejako prekvapene alebo pohoršene, či nebodaj nepohodlne; a následne aj večeru (v inej reštaurácii), keď všetky priestory slávneho múzea Zakázaného mesta, vrátane občerstvenia a „gift-shopov", obsluhovali osoby (pohlavie som tam mala miestami problém identifikovať) v kabátoch a baraniciach ako z ruského filmu o partizánoch, keď v letiskovej hale bolo chladnejšie ako v mrazivom vetre pekinského podvečera a móda vatových vetroviek očividne zachvátila aj personál hotela v ďalšom meste - Nantongu, konečne som sa s tým zmierila. Okrem toho majú na meranie teploty nejaký svojský bulharský - vlastne čínsky - teplomer, lebo 21°C v izbe vyzerá naozaj inak...
Dnes večer však na displeji termostatu zasvietila sedemnástka a to som si povedala, že už je dostatočne nízko na požadovanie nápravy. Emisie hore-dolu, keď mám ešte tri hodiny stráviť sediac pri počítači, potrebujem trochu tepla!
Nie som nejaký extra technický typ, ale nastaviť si vyššiu požadovanú teplotu si viem. Samozrejme, za predpokladu, že je to ak už nie v jazyku, ktorý ovládam, tak aspoň písmenká mi čosi hovoria. Toto však nebol ten prípad. Neostávalo mi iné, len sa obrátiť na odborný personál.
Prvú zásadnú chybu som spravila, keď som zišla na recepciu iba v džínsoch a tričku a začala vysvetľovať, že mám na izbe kosu. Nerozumeli mi, samozrejme, ani slovo, ale šúchanie si ramien je medzinárodné :-D. Nech žije neverbálna komunikácia! Zatiaľ čo recepčná (jej vatovaná vetrovka mala pre zmenu peknú krikľavo ružovú farbu) volala komusi, kto pravdepodobne vie o jedno anglické slovíčko viac, jej kolegyňa (biela bundička à la Britney Spears), čo práve skončila službu a chystala sa s priateľom domov , účastne posunkovala, „áno, je riadna kosa" a slovne ma zhodnotila priateľovi v tóne „no bodaj by nie, keď nemá ani sveter a určite ani cégečky pod džínsami". Nakoniec sa otvoril výťah a vystúpil ich kolega, asi jediný recepčný v celej Číne, čo nemal na čiernom obleku navlečenú žiadnu otepľovačku. Asi si myslel, že v tom obleku s bielym rolákom vyzerá príliš dobre. (Trochu mal aj pravdu.) Po anglicky ale fakt rozumel iba o jedno slovíčko viac, lebo po mojom vysvetľovaní čo najprimitívnejšou basic english, akej som bola schopná, po mne chcel cestovný pas. Nakoniec to však asi pochopil, čosi povedal chalanovi vedľa Britney-recepčnej, povedal „No problem", s uisťujúcim výrazom, že oni vedia vyriešiť všetky moje problémy a ten mladý so mnou potom nastúpil do výťahu.
Na piatom poschodí sa však otočil opačným smerom a bez toho, aby na mňa pozrel, zaklopal a vstúpil do úplne iných dverí. Druhá zásadná chyba toho večera - predpokladať, že „OK, no problem", znamená, že Číňan vie, čo od neho chcete a že to vie, nebodaj, aj napraviť. Tak ti pekne ďakujem, zlatý môj, nie žeby sa mi nezišla mužská spoločnosť, ale tých desať sekúnd vo výťahu s tvojou 150 cm vysokou existenciou ma nezohrialo ani trochu.
Tak som rezignovane zavrela dvere na svojej chladničke a začala rozmýšľať, či si dám horúcu sprchu (vody sa ich úsporné energetické opatrenia, našťastie, netýkajú), alebo mi bude stačiť, ak si budem niečo päť minút prepierať v horúcej vode, aby mi rozmrzli prsty; keď sa zrazu ozvalo klopanie. Neuveriteľné! Snáď to fakt pochopil a prišiel mi nastaviť rozmrazovací režim.
Nuž... dotyčný mladý pán za dverami naozaj stál - ale s náručou plnou paplónu. A úsmevom cez pol hlavy. Napriek šoku sa mi predsa len podarilo zamrmlať čínske „ďakujem" a bezmocným smiechom som vyprskla, až keď sa za ním zavreli dvere na výťahu.
Tak som si zaliala čaj a už dve hodiny sedím za kompom, s natiahnutými rukavicami a zabalená v tom extra paplóne (pôvodný by mi stačil, ale to by bola celá tá scénka zbytočná).
A asi si dám tú borovičku, čo som si doniesla z teplučkého domova v taštičke s liekmi namiesto očkovania proti črevným ťažkostiam.
Nantong, Čína, 21.1.2010